Moje polmaratónske extempore!

Autor: Róbert Lelko | 5.10.2014 o 22:21 | (upravené 6.10.2014 o 19:31) Karma článku: 4,30 | Prečítané:  402x

Maratónska kariéra má u mňa hlbokú históriu. Už prvé behy na strednej škole, kde som rozhadzujúc rukami šprintoval a očami zastavoval autobus či električku sľubovali, že to dotiahnem až do Bostonu.

Svoj traťový rekord, ktorý si bohužiaľ či našťastie nepamätám som zaznamenal na telesnej výchove, kde som s preklínaním ako neokrôchanec, vždy s mdlobami nastupoval na povinný dvanásť minútový beh. S úsmevom na tvári ste ma na telesnej výchove mohli vidieť iba vtedy, keď som s pečiatkou od obvodného lekára naklusal za vyučujúcim a zatrilkoval som mu ňou pred nosom so slovami “Som po antibiotikách, nemôžem cvičiť!”. Ten kto zbožňoval tieto pohybové aktivity v pondelok na deviatej a desiatej vyučovacej hodine nebol podľa mňa normálny. Po maturite sa môj sen naplnil a do konca života som behať nemienil.

Lenže človek mieni Pán Boh mení…

Moderné trendy, šteklenie si ega, veľkosť, hrubosť či osobnostné egotripy, alebo ako to vlastne bolo, opantali aj mňa a na už aj tak kulturistami presýtenej Slovači pribudol ďalší, čo sa tak aspoň tváril. Študentskú pečať som považoval za energiu a svaly ani veľmi nerástli, no telíčko priberalo a “kulturista” bol na svete. Až ma jedného dňa z mojej underground kočikárne, kde som sa spolu s pavúkmi zväčšoval, vytiahol môj dobrý kamarát. Celú tu šaškáreň sme zatrhli a pobrali sa inou cestou. Samozrejme, že kardio mi nič nevravelo, ale po jeho mentorovaní sme moju mastnosť poslali naspäť do kočikárne. Čo čert nechcel, postavil som sa na bežiaci pás. A tak ako aj Rytmus zistil to, že “Tučné brucho keré je sexy” v jednej z jeho skladieb nie je celkom pravda, aj ja som si svoj vytúžený cieľ musel vybehať. Nočná mora začala opäť.

Keďže sa v pote ešte nikto neutopil, z recesie sme sa s kamoškou neskôr prihlásili na minimaratón v rámci Medzinárodného Maratónu Mieru v Košiciach o dĺžke 4,2 kilometra. To čo si z toho pamätám bolo, že pani zima nas riadne oziabala a že som Koménského ulicu asi celú olízal jazykom.

Prešiel rok. Veľa som toho nenabehal a tak som sa v auguste prihlásil na Polmaratón. Kúpil som si low cost hodinky s meraním srdcového tepu a začal som behať. Zistil som, že ak sa riadite určitými pravidlami, dajú sa dosiahnúť celkom zaujímavé hodnoty. Za mesiac čakania na deň MMM som natrénoval nejakých sto kilometrov. Zákon schválnosti ma zastihol týždeň pred osudnou nedeľou. Samozrejme že som prechladol a na pretek som sa chystal asi tak ako lačný na sranie. Svoje maratónky som založil do skrine k elegantným topánkam a ládoval som sa študentskou pečaťou. Až prišla prvá októbrová nedeľa a ranená breza umre...

Pochopiteľne, ako to býva vždy, doprava v meste kolabovala a na štart som sa dostavil asi tridsať sekúnd pred štartovným výstrelom a začal sa boj. Boj so samým sebou. Neskutočné množstvo ľudí, ktorí pokrikujúc či ťľapkajúc hnali vpred mňa, ale aj to množstvo pretekárov plahočiacich sa nenápadne okolo. Klobúk dole pred vami priatelia, že ste si v to oné nedeľné ráno privstali a pobrali sa podporiť, povzbudiť.

Do polovice preteku to bola klasická rutina. Keď sa však môj Forrest Gumpovský príbeh preklenul za túto hranicu, prvé náznaky mojich maličkých kríz som už počul klopať na dvere. Na štrnástom kilometri som preklínal deň, kedy som sa na pretek prihlásil a pomyslel som si, ako som registráciu mohol radšej prepiť či prejesť. Tak som sa uspokojil aspoň s hroznovým cukrom a vopchal som si ho pod jazyk, čo malo skvelý účinok na môj pohybový aparát.

Ďalšia kríza na seba nenechala dlho čakať a dolapila ma paradoxne na dvadsiatom kilometri, keď mi do cieľa chýbal už len kúsok. Bežiac okolo maratónskeho ohňa som myslel na to, ako by som mohol presne na tom mieste zobuť svoje bežecké topánky a rituálne ich pred celým tým kotlom fanúšikov spáliť, rumázgajúc “Nenávidím behanie!”

Z letargie rituálneho pálenia ma však vytrhlo moje meno, ktoré sa z diaľav nieslo od mojich priateľov. Už keď som tu za rohom, neprestanem, povedal som si a pechoriac sa, som prebehol hlavnou ulicou za búrlivého potlesku neznámych ľudí.

V cieľovej rovinke pocit olympíjského víťaza nevynechal ani mňa. Dal som to! Vravel som si a s účastníckou medailou hrejúcou na srdci, som sa snažil nájsť žriedlo, kde by som ukojil svoj neduh v podobe smädu.

Behaj! Bež! Skúšaj aj nemožné! Lebo ako Sokrates povedal. “Nikto nemá právo, byť amatérom v rovine fyzického tréningu a je hanbou zostarnúť bez toho, aby si zazrel tú krásu a silu ktorej je tvoje telo schopné!”

Je to úžasný pocit...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?